Z botanickej záhrady do arabskej čajovne alebo Jeseň v Prahe III.

Či som chcela, či nie, v nedeľu ráno som už začala pociťovať známe syndrómy skrúšenosti z nadchádzajúceho odchodu. Statočne som sa však držala, pretože som akosi vedela, že Kaja je na tom podobne... Dala som si preto záväzok - posledný deň bude rovnako príjemný ako predchádzajúce. Posledná vec, ktorú sme mali absolvovať, bola návšteva botanickej záhrady v časti Prahy, ktorá sa volá Trója (pekné). /Poznámka: Mala by som sa naučiť včas venovať pozornosť takým veciam, ako je zmena času (v tomto prípade z letného na zimný – celkom sranda, keď si niekto myslí, že zažil deviatu hodinu rannú dvakrát za jeden deň).../Cesta metrom našťastie netrvala dlho. Síce netrpím klaustrofóbiou alebo niečím podobným, ale keď som si predstavila, koľko štrku, kameňov a zeme mám nad hlavou a čo všetko sa môže stať, bola som rada, keď sme presadli na autobus. Tým sme sa dostali celkom blízko k nášmu cieľu – na kopci sa črtal veľký strieborný skleník – tá záhrada, ktorý však vyzeral ako biochemické vládne laboratórium. Čo si predstavíte, keď vám niekto povie „botanická záhrada“? Niektorí veľa zeleného, hmyz a poznámkové bloky, niektorí šikmookých (a iných) turistov a niekto vlhko, smrad a nudu. Ten, komu sa vybaví zmes tohoto všetkého je zrejme najbližšie k pravde, ale pomer jednotlivých zložiek sa u každého líši. Skutočne tam bolo vlhko a teplo, dokonca až tak, že fotoaparát sa okamžite zarosil pri každom pokuse použiť ho (takže ak vám niekto ukáže svoje fotky z takejto záhrady, vedzte, že rozmazané nemusia byť len pre malý talent dotyčného človeka na fotografovanie). Aj turistov bolo dosť, z každej strany sme počuli iný jazyk. Všade naokolo boli rastliny zo všetkých kútov sveta (aj priestory boli rozdelené podľa krajín), pri každom bola ceduľka s dlhým latinským názvom a krátky pokec. Nakukla som do toho kalíška mäsožravej rastliny a tu treba poznamenať, že prítomná bola aj zložka smrad (ale nie veľký, keďže ani rastlina nebola veľká). Našiel sa tam porast, ktorý by ste do obývačky rozhodne nechceli, ale pri jednom jazierku (tuším to bolo v Ázii) to vyzeralo skutočne kúzelne – lekná, ryby a v pozadí ešte aj vodopád (to by som napríklad chcela mať v obývačke ja). Okrem cudzích jazykov sa z umne skrytých reprákov ozýval aj škrek opíc, vtákov a iných zvierat. Po ukončení obchôdzky po svete producentov som si kúpila v suveníroch pohľadnicu a vyšli sme von. Teraz nastal čas, aby sme omrkli zaujímavosť, čo sme stretli po ceste tam. Priamo pod kopcom, na ktorom stála záhrada, bol postavený pestrofarebný šiator. Zo zvedavosti sme vošli dnu a bolo nám jasné, že sa len tak neotočíme a neodídeme. Zmocnila sa nás pani pôsobiaca dosť nezávisláckym dojmom a ponúkla nám karkade – nápoj z kvetu ibišteka. Ocitli sme sa v arabskej čajovni „u cesty – toho času na cestách“. Vyzeralo to tam ako v arabskej čajovni – na „stenách“ hodvábne farebné šatky, stoly s čačkami pre radosť, na ktoré po kúpe sadá doma prach, pulty s najrôznejsími druhmi čajov a exotických nápojov. Ku čaju sme si kúpili super sladkosti, ktoré ak boli tiež arabské, vážne uvažujem, že sa tam odsťahujem. Čajík, i keď dobrý, ale predsa len voda a nejaké byliny, nezastavil postupujúci pocit hladu, takže sme sa pekne vrátili do civilizácie rušného mesta a najedli sme sa v Paláci Akropolis. Kaja ma tam zoznámila so sympatickou čašníčkou a najlepšími palacinkami s malinami, aké som kedy jedla. Keďže však mala o šiestej pracovnú poradu, odobrali sme sa domov a ja som sa začala baliť... Potom to už šlo rýchlo. Ani som sa nenazdala a stáli sme na stanici, lúčiac sa. Ešte šťastie, že nie navždy...Ako starý ostrieľaný cestovateľ nočným vlakom som zvládla cestu nazad, v pondelok o piatej ráno som vystúpila z vlaku a premrznutá som prikvitla domov. Viem, že to znie ako otrepané klišé, ale tieto dni mi skutočne ostanú v pamäti veľmi dlho (ak nie dlhšie) - i keď s mojou pamäťou je to bieda.... Želám vám, aby ste si aj vy v stereotype svojich dní aspoň raz za čas našli niečo príjemné, k čomu sa budete vo svojich spomienkach vracať.