reklama

Niečo na odľahčenie

Pár postrehov týkajúcich sa členov našej spoločnsti, ktorí ešte nedosiahli ani školský vek...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Všetci o mne dávno vedia, že veľmi nemusím deti. Pokúšala som sa nejako si to zdôvodniť, prípadne to prekonať (nakoľko sa zrejme očakáva, že si ako príslušníčka ženského pokolenia o pár rokov splním svoje vznešené poslanie a zhostím sa úlohy matky), ale na nič som neprišla. Len na to, že mi vadí, aké sú hlučné, kruté, klamárske,... (Zalieva ma červeň, keď si uvedomím, že som podľa všetkého bola presne taká istá...) Ale občas sa stáva, že na malý moment pocítim, že by som mohla a chcela mať vlastné živé bábo. Chytá ma to v „slabých“ chvíľach, kedy s čudným vlažným úsmevom pozerám napríklad na susedkinu dcérku, ako visí za maminu ruku a pokúša sa vysloviť novonaučené slovo s nadšením objaviteľa. Sem-tam sa pristihnem aj pri tom, ako ma taký malý človiečik, hoci aj celkom cudzí, rozosmeje. Niečo podobné sa stalo nedávno na autobusovej zastávke. Čakala som na „odvoz“ a na lavičke sedel približne desaťročný chlapec a asi štvorročné dievčatko. Chlapec zareagoval skutočne pohotovo a mužne, keď malá začala ujúkať na celú zastávku, že ju „niečo na nohe pichá“ – trieska. Chlapec ju vybral (samému sa to stalo x-krát, tak už mal naučené ťahy a finty), ale po skončení „operácie“ ho tá malá siréna stále nahlas presviedčala, že to neprešlo a stále to bolí. Trochu namrzený (asi že nemá dôveru v jeho ošetrovateľské schopnosti) jej povedal: „To ti už musí maminka pinzetou.“ Malej sa to nezdalo a zahlásila: „My nemáme doma pin...pinzetu.“ „Ale určite máte.“ Dievčinka sa na kamaráta podozrievavo zahľadela a stroho, vecne sa opýtala: „Videl si ju u nás?“ Na to chlapec nevedel povedať nič... Čo sa dá robiť, so ženami (v akomkoľvek veku) je to ťažké.Ďalšia milá detská reakcia sa mi vybavuje z rozprávania jednej mojej kamarátky. Prišiel ju jedného dňa pozrieť známy a mal so sebou štvorročné bacuľaté „táradlo“ - neter, ktorá bola najradšej, keď ju posadili pred počítač a naštartovali „kleslenie“. Ujo jej nakreslil kostrbatú lienku a dievčatko sa schuti smialo, keď prišlo na to, ako s lienkou pohybovať. Po chvíli ju však lienka prestala baviť (koho by aj nie) a dožadovala sa koníka. Ujo sa jej pýta, akej farby má koník byť. „Čelvený!“ „Ale choď, či sú koníky červené?“ Dievčatko ani nezaváhalo a odvetilo: „Tak zelený...“Keď tak teraz nad tým uvažujem, možno keby som trávila s deťmi viac času, zistila by som, aké sú v skutočnosti zlaté... Ale v mojom okolí veľa „materiálu“ na takéto zistenia nie je. Asi navrhnem sestre, aby mi „zadovážila“ malú neterku alebo synovca...

Alžbeta Lozovská

Alžbeta Lozovská

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  1x

...absolventka gymnázia v očakávaní zmien... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu